Pôvodne sa bar, ktorý bol otvorený ešte pred legendárnym parížskym Harry`s-om volal Kärtner Bar. Neskôr získal nové meno podľa tvorcu a architekta v jednej osobe Adolfa Loosa, v tom čase považovaný za vplyvného reformátora medzi rakúskymi architaktami. Pánovi Loosovi sa podarilo vytvoriť miesto, ktoré je súčasne zaujímavé pre barflys, ako aj pre architektov z celého sveta.
Bar je veľmi malý, miestnosť má necelých 30 metrov štvorcových, ale zvláštnym umiestnením zrkadiel a veľmi zaujímavým stropom nemajú hostia pocit stiesnenosti.
Významná architektka Beatriz Colomnia, ktorá vyučuje na prestížnom Princetone dokonca vidí zámer tvorcu interiéru ako vedomú hru s ľudskými inštinktami.
Keď som po prvý krát hľadal tento bar, dva krát som ho obišiel a až na tretí krát som si všimol veľký, jemne gýčovitý mozaikový nápis na priečelí v tvare a farbách americkej zástavy, čo ukazuje jasný štýl american baru. Odskočil som si tam pri jednom z našich rodinných viedenských nákupoch, kedy sa manželka venuje módnym značkám a ja väčšinou kaviarňam a kníhkupectvám. Bolo niečo po 14-tej hodine ale keď som vstúpil do baru a dvere sa za mnou zavreli, ocitol som sa akoby v nejakom barovom časoprázdne. Znamená to asi to, že keď ste v dobrom bare s nádhernou atmosférou, je vám jedno, či už je jedna po polnoci, alebo niečo po tretej nad ránom. Vnimate len to, že je noc…
Atmosféra nádherná, miešajú sa klasické koktejly. Nič viac nehľadajte. V nápojovom lístku nenájdete nič, čo nepoznáte, čo by Vás prekvapilo. Na jednej strane je to škoda. Dal som si espresso a k tomu Americano. Štandartná kvalita, štandardtný servis. Ale tá duša baru, ktorú cítite okolo seba, ktorá sa dá takmer uchopiť, dovolí aspoň na chvíľu zabudnúť na starosti okolitého sveta. A o to v bare ide…
Návštevu tohoto magického miesta som si nemohol nechať ujsť ani 13.mája, kedy všetci barmani, ktorých srdce bije v rytme šejkra oslavujú Svetový deň koktejlu. O tom, čo tento deň pre nás znamená budem určite písať v aktuálnom čase.
Keď že mám pocit, že o skvalitnenie barovej kultúry sa snažíme každý deň a po celý rok, tak som si povedal, si tie narodky pána “Cocktailu” pekne užijem.
Samozrejme, že som nemal na mysli bujaré oslavy na kamarátovom krku s mojitom v ruke na najakej diskotéke. Išlo mi hlavne o to, aby som si v posvätnej atmosfére american baru v kľude posedel pri koktejly, ktorý je ikonou všetkých koktejlov na svete. Mohol som ísť niekde inde ako do najstaršieho fungujúceho baru v Európe? Mám šťastie, že to mám len 150 kilometrov od domu. Slabé dve hodinky autom.
Atmosféra nesklamala, vo vnútri príjemné šero, hral pekný džez, dal som si stirovaný Martini koktejl, keď že som bol autom, tak iba pol na pol. Orange bitters a zástrek citrónovej kôry. Oliva na mňa pozerala iba z misky. Asi vedela, že by mi len kazila chuť.
Barchef, s ktorým som si dohodol pred tým iba krátke stretnutie sa mi venoval iba chvíľu. Na dlhší rozhovor nemal veľa času, tak že sme sa dohodli o pár dní neskôr. V Paladiu, alebo v Loss bare. Uvidíme…
Tak som sa venoval sebe a vychutnával si časoprázdno, ktoré som už spomínal a myslím, že ešte určite niekde budem…
Bolo niečo po tretej poobede. Vo vnútri pár hostí, dvaja američania popíjajúci Champagne cocktail a Gin&Tonic, ďalší štamgast dal z príchodu Bronx a neskôr to ukončil Grashooperom. Ale aj starší manželský pár na obligátnom Mojite a Pina Colade.
Veľmi príjené lenivé popoludnie. Príjemný rytmus džezu na chvíľku preruší šedivý pán okolo 70-ky, ktorý stareckým krokom vstúpil dnu a nerozhodne sa obzerá. Keď barman pristúpi k nemu a spýta sa, ako mu môže pomôcť, pán po chvíli odpovie: “viete čo, chodieval som sem pre 40-timi rokmi a pozerám, že sa tu vôbec nič nezmenilo…”
Teraz, keď sedím u nás v bare, počúvam lenivý hlas Louisa Armstronga a píšem tieto riadky cítim, ako keby som tam zase bol. Toto miesto je čarovné. Je to miesto, ktoré si musíte jednoducho zamilovať a čo najskôr sa tam vrátiť…
