Počas veľmi prijemneho večera, aký prežíva barman s hosťom, o ktorom vie, že sa za veľmi krátky čas stane jeho obľúbeným štamgastom som sa dozvedel, že Honzo emigroval do západného Berlína tesne pred revolúciou a práve pred pár dňami sa presťahoval do Mníchova. Nelákali ho však krásy mesta, či nejaká nová priateľka, ale bola to láska iného druhu. Bola to láska k baru. Teda konkrétne k Schumann`s baru. Honzo sa presťahoval iba kôli tomu, aby tu mohol pracovať ako barman. Každý týždeň vysedával u Schumanna a každý týždeň ho oslovoval tou istou otázkou - mohol by som u vás pracovať? Pán Schumann mu každý krát odpovadal približne rovnako - je mi to ľúto, ale nemáme volné miesto. Voľné miesta jednoducho u Schumanna nie sú. Nikto nikdy nevidel žiadny inzerát v novinách. Ak sa náhodu nejaké uvoľní, vždy je niekto na základe odporúčania Stefana Gabányiho, alebo iného spolupracovníka okamžite pripravený nastúpiť na voľné miesto. Do baru chodí takmer každý deň niekto, kto sa zaujíma o prácu. Podľa Charlesa je to väčšinou pre to, aby záujemci mali vo svojom životopise prestížnu adresu... A odpovedá takmer vždy rovnako, ale ak už ho naozaj niekto zaujme, tak mu dá vyplniť dotazník, kde si poznačí tri výrazné krížiky, že keby "náhodou" sa nejaké miesto uvoľnilo, tak tomuto záujemcovi predsa len zavolá...
Honzo si medzičasom našiel miesto barmana v jednom mexickom bare, kde miešal drinky ako na bežiacom páse. Miešal inak tzv. kyslým štýlom - Margarita, či Daiquiri bolo dosť prekyslené, ale to nie je podstatné a ani mu to prosím nehovorte... :-)
V jeden večer, keď prišiel ku mne na bar, podáva mi do rúk časopis s pánom Schumannom na titulke zo slovami: " Ty vole, koukej, co vyšlo v Čechách!" Držal som v ruke prvé vydanie časopisu BAR&MANN. Vtedy som ešte netušil, čo to vlastne je a že to bude jedna z tých krásnych vecí, po ktorých sa budem každé dva mesiace krvopotne zháňať a ktorá bude ovplyvňovať moje vnímanie baru...
Honzo sa mi medzičasom zmieňoval o tom, že kluci, čo pracovali pred časom v Mníchove si otvorili v Prahe prvý koktejlový bar a že toto je práve čas, kedy si otvoriť niečo vlastné a Praha čaká práve na nás... Priznám sa, že som Honzu poznal dosť málo na to, aby som mu dôveroval aj v otázke financií, či riešenia spoločného biznisu. Sem-tam sa stávalo, že prišiel zhulený do baru a blbo sa usmieval. V tých časoch som mal z toho akýsi strach a vnímal som to vzhľadom na obdobie trochu inak, ako sa to vnímam dnes. Tak že som jeho ponuku s menším váhaním odmietol a tak sme, dnes už legendárnemu Bugsy`s baru, nevytvorili žiadnu konkurenciu...:-)
Honzo to asi po dvoch-troch mesiacoch vzdal a vrátil sa do Berlína. Nikdy viac som o ňom nepočul. Musím však povedať, že ma Schumann`s barom riadne "nainfikoval". Pri mojej prvej návšteve tohoto baru som netúžil po ničom inom, ako pracovať v tomto bare. Ale aj keď túžba bola akákoľvek veľká, nikdy som sa, aj na základe skúseností môjho českého priateľa neodvážil ani len pomyslieť, nie to ešte spýtať sa na to, či by som raz mohol, aj keď len na určitý čas a zadarmo, pracovať. Bolo jasné, že mladý človek aj keď so skúsenosťami za barom, ale len s malými skúsenosťami s reálnym životom nemá šancu sa uplatniť na takomto mieste... Barmani a čašníci už mali čo-to odžité a v tom bola a je sila Schumannovho týmu...
Do baru som ešte pár krát zašiel, ale bolo to veľmi málo na to, aby si ma niekto všimol a mohol ma nazývať štamgastom. Ale aj to stačilo na to, aby som si po pár rokoch uvedomil, v čom spočíva úspech baru...
Keď som spolu s mojím kolegom otváral náš bar a reštauráciu, bolo našim cieľom zúžitkovať naše skúsenosti, ktoré sme získali počas pobytu v Mníchove a v Zurichu. Keď že sme chceli do nášho mesta konečne priniesť kúsok reálneho baru zo všetkým, čo k tomu patrí, logicky som základy konceptu našiel v Schumannových knihách, ktoré som skombinoval s reálnymi možnosťami vtedajšieho potencionálneho publika a náklady prispôsobil reálnym predajným cenám na Slovensku. Nechcel som a ani som nemal také možnosti, aby som kopíroval Schumann`s bar. Dal som tomuto konceptu baru vlastnú tvár, ktorá nezostala nezmenená, ale sa postupne vyvinula do dnešnej podoby. Pri tvorbe loga som sa nechal išpirovať slávnym štýlom písma legendárneho mníchovského baru. Priznám sa, že som sa v čase rozmachu internetu a komunikácie medzi barmanmi trochu hanbil za to, že som si nedokázal vymyslieť niečo vlastné, ale neskoršie som si uvedomil, že toto je presne to, čo ukazuje, odkiaľ pochádzajú reálne základy môjho vnímania baru. Po pár rokoch som mu nie len o tom napísal mail, ale dostal som len odpoveď od jeho spolupracovníka, ktorý mu pravdepodobne vybavuje záležitosti týkajúce sa office... Sklamanie? Ani nie, preto že som si už dosť prečítal o tejto barovej legende, teda sa to dalo predpokladať a iba v kútiku duše som sníval o inej odpovedi...
Od môjho pobytu v Mníchove už prešlo pár rokov a aj moja cesta nabrala svoj smer s menšími, či väčšími odbočkami. Nikdy som však nezabudol na sen, s ktorým som sa však postupom času uskromnil s tým, že by mi stačilo, ak by som si v Schumann`s bare, aj keď už na novej adrese, namiešal aspoň jeden koktejl.
20. novembra som prežil krásny deň. Z profesného hľadiska to bol zatiaľ najvýznamnejší v mojom barovom živote. Dve ceny, ktoré sa mi podarilo odniesť z Bratislavy sú pre mňa naozajstným potešením, nie však tým najväčším...
Súťaž o najlepšieho barmana dopadla veľmi dobre. Musím povedať, že bola náročnejšia ako minulý rok. Collin Field, šéfbarman Hemnigway baru v parížskom hoteli Ritz a Charles Schumann sa pýtali pri príprave drinkov na najmenšie detaily, dávali otázky, na ktoré čakali jasné odpovede, ak mali iný názor, jasne ho dávali najavo a čakali, ako obhájim ten svoj. Prebiehalo to ako veľmi príjemný rozhovor s dvomi hosťami - odborníkmi na bare, ktorí sa úprimne zaujímajú o to, čo barman práve robí, skúšajú ho, ale pritom ho svojím spôsobom rešpektujú. Až na to, že sa mi minimálne prvú minútu nenormálne triasli ruky, mi bolo naozajstným potešením. Ale s mojím Daiquiri sa tu nebudem chváliť:)
Očakávaný večer priniesol veľmi príjemnú atmosféru.
Priznám sa, že som aj zo skúseností v minulom roku nič neočakával.
Pri získaní ceny za barové menu som bol taký prekvapený, že som sa zmohol iba na to, aby som poďakoval sám sebe, preto že som menu robil sám... Úplne som zabudol na to, že mám ohľadne nášho menu jedno prianie. Aby naši hostia, ktorí k nám do baru chodia venovali pozornosť prvým stranám ponuky, preto že práve v týchto koktejloch a drinkoch sa dá veľmi dobre vidieť kvalita barmana a jeho vnímanie baru a barových hostí.
Cenu barmanovi roku 2008 odovzdával Charles Schumann.
Nikdy som sa nehnal za nejakými titulmi, či oceneniami. Súťažil som každý večer za barom o spokojného hosťa a prezentáciu pred odbornou verejnosťou som nechával na iných. Bol som naozaj poctený a mal som obrovskú radosť z toho, že bol pri mojom prvom a poslednom úspechu podobného druhu práve človek, ktorý mi nevedomky ukázal smer mojej barovej cesty. Charles mi ju podával zo slovami: "Bol si naozaj veľmi dobrý. Ak máš chuť, môžeš nastúpiť v mojom bare!" Cena mi takmer vypadla z ruky. V tej chvíli som asi pocítil najväčšie zadosťučinenie zo svojej práce. Cena je pekná. Ale Charlesove slová majú pre mňa obrovský význam.
Vrátim sa ešte s malou príhodou do Mníchova. Bolo to presne 20.novembra 1996, keď ma pri ceste z práce zastavili mníchovskí policajti. Skontrolovali mi všetko možné od povolení na pobyt a prácu až po lekárničku a až nakoniec konečne našli dôvod aspoň na pokutu - tri ojazdené pneumatiky, štvrtá bola ešte v norme. Stálo to presne 300 mariek. Policajt pri zapisovaní údajov pripomína, že mám zajtra narodeniny. Ja som sa mu slušne poďakoval za pekný darček, ktorý som od neho dostal.
Presne o 12 rokov neskôr som dostal darček, ktorý má trochu inú hodnotu...
Vetu, ktorú som použil v nadpise mi povedal raz Stan Vadrna. Ja mu touto cestou ďakujem, že som vďaka nemu pri splnení môjho sna takmer v cieli... Či sa mi sen splní? Myslím, že to nechám osud, ktorý svojimi činmi nevedomky ovplyvňujeme...
